Príbeh Anjela 4.diel

20. března 2015 v 9:08 | Aileen |  Príbeh anjela
  • Dnes vám prinášam znova moju poviedku, Príbeh Anjela.
  • Trochu som pozmenila štýl písania. Keďže je v tejto časti dosť priamej reči, vždy som ju dala na začiatok nového riadka. Je to prehladnejšie a ľahšie sa v tom dá zorientovať.
  • Ďalší diel by som chcela pridať zasa o týždeň v piatok alebo sobotu. Podľa toho ako budem mať čas.
  • A teraz už k 4. dielu, prajem vám pekné čítanie.


11:13, niekde v Nebi
Ariel blúdila pohľadom po striebornej bráne. Tepaný kov rástol do výšky. Obzrela sa za seba. V nekončiacej diaľke rástli len stromy. Sídlo, skôr zámok bol pohltený okolitými lesmi. Na pravej strane bol oddelený od pralesa briez a dubov tmavým kamenným múrom. Zľava sa stáčalo úzke koryto rieky. Očami farby smaragdu prešla po veľkej kľuke z tmavého kovu. Jemno sa jej dotkla vankúšikmi prstov. Nesmelo ju potiahla dole. Bála sa, že brána vydá zvuk a tým prezradí svoju prítomnosť.

O chvíľu neskôr
Pomalým krokom prechádzala vedľa čerešňovej aleje. Stromy boli dokonale upravené, žiadne konáre nevytŕčali na dláždený chodník, no čerešniam neubrali na divokosti. Ružové kvety a listy stromov sa trepotali v jemnom letnom vánku. Vetrík sa pohrával aj s jej striebornými vlasmi. Plné pery vykúzlili úsmev, chcela pokračovať ďalej, keď pozrela pred seba, pri kremenných schodoch sedel pes. Svojimi bledo modrými očami sledoval Ariel. Vykročila k nemu. Opatrne pred seba natiahla ruku a kľakla si. Chlad studeného mramoru jej hneď vytvoril zimomriavky. Pes sa postavili, bol väčší ako čakala - hlavou by jej možno dočiahol aj k pásu-, sklopil uši a nechal sa pohladiť. Ariel prečesávala jeho zlatý, mäkký kožuch. Zatvorila oči, svoje čelo položila medzi jeho uši. Kríženec ridgebacka (ridžbeka) poslušne stál, nechal sa rozmaznávať.
,,Strážny pes by mal strážiť a nie sa túliť k cudzím anjelom." prísny hlas vytrhol Ariel z myšlienok, zodvihla hlavu. Pred ňou stál dobre stavaný muž, prezrela si ho od hlavy po päty. Muž v pravidelnom rytme poklepkával nohou. Na čele mu nabehli vrásky a pokrútilo obočie, keď uvidel známe zelené oči a strieborné vlasy, na ktoré pred tým nekládol taký dôraz. Ariel v kútiku duše dúfala, že je to len sen a hneď sa z neho prebudí, ale nie. Bola to realita. Jeho hnedé kožené topánky, v ktorých boli zasunuté čierne úzke nohavice, urobili krok k nej. Ariel sa inštinktívne postavila a cúvala dozadu. Čiernovlasý muž sa ladne vzniesol na zlatých krídlach. Ariel, ktorá bola v nemom úžase, chrbátom narazila do múru ohraničujúci pozemok. Ani nevedela ako a prešla od schodov takmer 10 metrov. Pritlačil jej obe ruky k stene, nedokázala sa pohnúť. Zacítila na hrudi tlak. Ešte pred pár minútami bola v bezpečnej vzdialenosti od anjela, ale teraz sa mu pozerala rovno do čiernych očí. Keď sa trochu pohol a na oči dopadol lúč slnka, zistila, že jeho oči sú čokoládovo hnedé.
,,Chcel by som vedieť ako si prelomila 3 pečate za 2 a pol mesiaca." zvedavo sa na ňu pozrel.
,,Mám v tom stále zmätok. Pamätám si niektoré tváre tak podrobne, iné vôbec. Mená mi ale robia najväčší problém." odmlčala sa. Pozrela mu priamo do čokoládových očí. Michael ju pozorne počúval.
,,Naozaj som sa bála, že mi niečo urobíš, že nie si jeden z tých archanjelov a anjelov, ktorých vídam takmer mesiac a pol v snoch. Ale teraz, keď si tak blízko ti v očiach vidím niečo známe, povedomé, čo poznám od narodenia." odvetila tichým, milým hlasom. ,,Pustíš mi prosím zápästia?" Michael tak urobil. Ariel si prešla po mliečnej pokožke, na ktorej sa vytvorili červené stopy po Michaelových prstoch a nechtoch.
,,Niečo sa v nej zmenilo. Už to nie je to malé nerozhodné dievča." povedal si sám pre seba a o krok ustúpil. Ariel skúmavo prechádzala pohľadom od podrážky hnedých topánok až po končeky rozstrapatených čiernych vlasov. Obdivovala majestátne zlaté krídla, ktorých konce peria sa dotýkali zemi. Michael sa otočil na päte a kráčal po bielych mramorových schodoch.
,,Ideš? Alebo tam budeš stáť?" Ariel vykročila za ním, ridgeback ju nasledoval.

O pár minút neskôr, Michaelov zámok, Nebo
Michael viedol Ariel po dlhých, svetlých chodbách. Boli lemované obrazmi anjelov. Pri jednom sa zastavila. ,,Zvestovanie od Leonarda da Vinciho. Krásne dielo, videla som originál, keď sme boli zo školy vo Florencii, v Galleria degli Uffizi."
,,Takže si stihla navštíviť Taliansko, zaujímavé. Ale nemáš pravdu, originál si vidieť nemohla." namietavo povedal. ,,Hmm? Akoto?"
,,Pretože práve stojíš pred originálom." Michael sa pohol ďalej, smerom, ktorým kráčali pred tým. Ariel s údivom otvorila ústa. Ešte raz prebehla očami po origináli a bežala za Michaelom. Rozvinula azurové krídla. S ľahkosťou sa nadnášala, až kým ho nedobehla.
,,Prečo dokážem rozvinúť krídla bez toho, aby sa potrhalo oblečenie?" vypytovala sa, rukami prešla po bielej košeli, ktorú mala zapnutú až ku krku.
,,Také otázky si kládla, keď si bola malá. Neviem prečo ale vždy si ich položila len mne."
,,Asi som ťa mala najradšej. Počkať koľko máš vôbec rokov?" zasmiala sa.
Michael sa začervenal. ,,Ty si neuveriteľná."
,,Prosím, pýtam sa úplne vážne. Stále mám menšie okno. Už viem, že si archanjel Michael. Viem, že ti patrí Ohnivý meč. Že práve kvôli tomu ste mi do hlavy dali pečate. Ale neviem, ako si starý. Zo školy viem, že si jeden z najstarších archanjelov, ale nejako sa mi nechce veriť, že môžeš mať viac ako 25."
,,Väčšinou si bývala ticho ale teraz... Asi chcem starú Ariel späť. Odpoviem ti na všetko čo budeš chcieť." odmlčal sa. Ariel sa usmiala. Hneď po tom pokračoval. ,,Tak začneme. Krídla môžeš rozvinúť a stiahnuť späť k telu bez akého koľvek porušenia šiat. Je to tým, že keď ich máš stiahnuté alebo ich rozťahuješ nemajú tvar. Je to niečo ako para." prešiel za ňu. Rukami prechádzal po jej krídlach. Od chrbta hore po kostiach, ktoré držali perie a dole po letkách. Ariel cítila ako sa jej tvár zafarbuje odtieňmi červenej a bordovej farby. Uši jej priam horeli. Nebola zvyknutá, aby sa jej niekto dotýkal krídiel, ktoré boli len o pár centimetrov kratšie ako tie Michaelove. Cítila sa akoby jej prechádzal po nahom tele.
,,Mám ďalšiu otázku. Ako so mnou súvisí tvoj meč?" hlas sa jej chvel. Michael sa vrátil späť k jej boku. Odľahlo jej, keď už necítila jeho ruky na krídlach.
Kráčali ešte chvíľu, až kým sa nedostali do izby. Vyzeralo to ako pracovňa. Cez vysoké okná, lemované striebornými, trochu zastaralými závesmi, prechádzal slnečný svit. Vitráž, na vrchnej časti skla, premieňala bezfarbé lúče na odtiene modrej, červenej a zelenej. Svetlo sa odrážalo od bledej, drevenej podlahy, ktorá vyzerala byť novo naleštená. Steny izby boli zapratané vysokými policami, na ktorých boli umiestnené staré knihy. Zopár kníh ležalo aj pri kovových rúrach pripomínajúce radiátor. Všimla si veľkého písacieho stolu z dubového dreva. Bol dominantou celej izby. Pred ním stála belasá kožená pohovka, ktorá vyzerala v izbe groteskne. Nehodila sa tam ani tvarom, ani farbou. Izbu dotvárala socha anjela z bieleho vápenca s mečom v jednej a štítom v druhej ruke.
,,Nemyslíš, že je trochu sobecké mať v pracovni vlastnú sochu." satirickou rečou povedala.
,,Myslíš?" pousmial sa nad tým.
,,Odpovieš mi na tú otázku?" zvážnela a usadila sa na pohovku.
,,Odvtedy čo si odišla sa toho veľa zmenilo. Démon, menom Azazel, mi ukradol meč. To si pamätáš, však?" Čakal na jej reakciu. Ariel mu súhlasne prikývla a Michael vzápätí znova rozprával. ,,Chce otvoriť brány 4 Jazdcov Apokalypsy. Na to potrebuje nájsť 4 predmety - pečate. Zatiaľ sa mu nepodarilo nájsť ani jeden, ale našiel iný spôsob. Krv kríženca alebo inak povedané hybrida."
,,Stále nechápem ako tam zapadám ja." Lepšia sa usadila na modrej pohovke. Michael zvesil hlavu. ,,Tak inak. Vieš kto vôbec si?"
Ariel sa zamyslela. ,,22 ročné dievča, ktoré sa pravdepodobne zbláznilo, keďže jej z chrbáta vyrástli 2 krídla a videla už dvoch anjelov. To si myslím, že som, ale keď som sa dnes ráno neviem akým spôsobom dostala sem, došlo mi, že nebudem len taký obyčajný človek. Podľa všetkého budem archanjel Ariel, archanjel zvierat a prírody." na jeden nádych povedala.
,,Počkaj, koľko si videla anjelov?!" Michael ju chytil za ramená.
,,Dvoch, teba a ženu podobnú mne." nechápala jeho reakciu.
,,Lilith! Zostaň tu a nevychádzaj z miestnosti!" skríkol a zabuchol za sebou dvere.
,,Povedala som niečo zlé?"
,,Nie, nepovedala. Len nechápal ako sa k tebe dostala Lilith." Ariel sa prudko otočila. Anjel sa na ňu usmial, hneď sa mu vrhla okolo krku.
,,Umabel! Ako si sa sem dostal?"
,,Takže si ma pamätáte?" neveriacky sa spýtal.
,,Jasné, že áno. A ako si sa sem dostal?"
,,Bol som tu celú dobu." Ariel ho odtiahla od seba.
,,Ty si ten pes! Ten najkrajší pes." zasmiala sa. Položila si hlavu na jeho hruď.
,,Chýbali ste mi, slečna Ariel." Na hlave zacítila jeho slzy. Z kapsy šortiek vytiahla malý papierový kapesník, utrela mu slzy a usmiala sa naňho.
,,Prestaň s tým vykaním, dobre si pamätám, že som ti povedala aby si mi tykal." karhala ho.
,,Michael celú tú dobu vedel, že si to ty?" pokračovala už milým hlasom.
,,Áno, dal ma zavolať hneď, keď zistil, že ste sa... že si sa preniesla pred jeho dom. Som jediný kto vie, že si tu. Okrem neho, samozrejme." vysvetli jej.
,,A prečo teraz odišiel?"
,,Nikto z démonov nemal vedieť, kde si, vrátane Lilith."
,,Ale prečo? Stále nechápem..." odmlčala sa. ,,Ja som idiot! Ariel na čo používaš tú hlavu?!" pleskla sa po čele. ,,Nepomôže ti, keď sa budeš búchať." zasmial sa.
,,Možno hej. Všetko sa v tej gebuly poskladalo ako puzzle."


Peklo, Lilithin zámok, niečo pred dvanástou
,,Madam, všetko je pripravené." povedal démon. Lilith mu prikývla. ,,Mám Vám priniesť deku? Trasiete sa." starostlivo sa spýtala bytosť so žltými očami.
,,To nie je zimou. Už prišiel aj on?" stále sa neprestávala chvieť.
,,Ešte nie, madam." Lilith si trocha vydýchla.
,,Nemusíš byť taká napätá, Lili." zaznel hrubý hlas. Démon stojaci za sluhom vykročil k nej.
,,Sú tu už všetci. Čakali sme len na teba." snažila sa prirodzene rozprávať.
,,Smiem ťa odprevadiť." naklonil sa k nej. Zopár čiernych vlasov mu spadlo do tváre.
,,Mám na výber, Lucifer?"
,,Nie." usmial sa a podal jej ruku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Ann Ann | E-mail | Web | 9. května 2015 v 2:09 | Reagovat

Páni =D Už skoro ani nestíhám děj =D Ale moc se mi to líbí, tvůj styl psaní je krásný =3 To s proměnou na psa bylo chytré =D Ale jsem hodně napjatá... Co asi bude dál..? =D Jdu si hned přečíst další díl =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama